Valentinianus I.
cisár Rímskej ríše
Panovanie
Panovanie	26. február 364 – 17. november 375
Predchodca	Iovianus
Nástupca	Gratianus
Biografické údaje
Pôvodné meno	Flavius Valentinianus Augustus
Narodenie	321 Vinkovci, Rímska ríša
Úmrtie	17. november 375 (54 rokov) Brigetium, Rímska ríša
Rodina
Manželka	Marina Severa, Justina
Potomstvo	Gratianus Valentinianus
Otec	Gratianus
Odkazy
	Valentinián I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Valentinián alebo Valentinian(us) I. alebo Flavius Valentinianus (* 321 – 17. november 375) bol cisárom rímskej ríše v rokoch 364 až 375.

Stal sa následníkom cisára Ioviana, ktorý na tróne nepobudol ani jeden celý rok. Bol kresťan, ale do náboženských vecí nezasahoval. Bohužial veľmi nezasahoval ani do politiky, ekonomiky a administratívy ríše. Úspešne bojoval proti Germánom, Saxom, Piktom, Škótom aj africkým Isaurom; pri trestnej výprave proti Kvádom prenikol aj do dnešného Slovenska. Zomrel pri svojom ťažení proti Kvádom počas rokovaní s Kvádmi vo vojenskom tábore pri Komárne (Brigetio – v Maďarsku oproti ústia Váhu).^[1]

Život

Mladosť a vojenská kariéra

Valentinián pochádzal z južnej Panónie a bol synom Gratiana, známeho siláka a zápasníka, veliteľa v Afrike a Británii.^[2] Jeho prvou manželkou bola Marina Severa, ktorá mu porodila syna Gratiana, neskoršieho cisára. Druhou manželkou bola Justina, ktorá mu porodila syna Valentiniána a tri dcéry.^[3]

Do rímskej armády vstúpil už ako mladík. Spočiatku slúžil pod velením svojho otca Gratiana v severnej Afrike a Británii, neskôr na germánskej hranici v Podunajsku a Porýní. Vďaka prirodzeným vodcovským schopnostiam i značnej fyzickej sile si rýchlo získal úctu medzi radovými vojakmi a nadobúdal hodnosť za hodnosťou. V lete 357 bojoval vo veľkej bitke pri dnešnom Štrasburgu, v ktorej Rimania porazili kmeňový zväz Alamanov. Potom sa zúčastnil niekoľkých trestných výprav proti barbarom na pravom brehu Rýna a v roku 360 ho prevelili do provincie Mezopotámia. Po nástupe cisára Juliana (3. novembra 361) sa ocitol v nemilosti. Zbavili ho velenia a musel odísť do vyhnanstva v Egypte. Keď Julianus 26. júna 363 zahynul počas výpravy proti Peržanom, jeho nástupca Iovianus vrátil Valentinianovi predošlé hodnosti a prikázal mu, aby pre neho získal podporu vojsk na rýnskej hranici. Túto úlohu splnil až po veľkých nepokojoch, pretože Iovianus nebol v armáde obľúbený. Cisár však nezabudol odmeniť Valentinianovo úsilie a vymenoval ho za veliteľa elitnej jednotky svojej telesnej stráže.^[4]

Nadobudnutie vlády a rozdelenie ríše

Za cisára ho vymenovalo vojsko. Na trón tak 26. februára 364 zasadol schopný vojenský veliteľ nearistokratického pôvody, ktorý bol vyznávačom nicejského vierovyznania.^[5] Po jeho zvolení vymenoval za spolucisára svojho brata Flavia Valenta. Obidvaja cisári si ríšu hneď na začiatku neformálne rozdelili. Valens dostal na starosť východnú časť a sídlil v Konštantínopole a Valentinianus si ponechal západnú časť a za sídlo si vybral Mediolanum. Západnú časť zahrňovala s výnimkou Trácie rímska Európa a severozápadná Afrika (predovšetkým Mauretánia, Numídia a Tripolitánia), druhú východnú časť tvorilo Grécko, provincie v Malej Ázii, Mezopotámii, Sýrii, Egypt a Líbya. Hraničnú oblasť tvorila na západnej časti Dalmácia na východnej provincia Moesia.^[6]

Obaja vládcovia boli vojaci telom aj dušou, čo ríša tiesnená nápormi barbarov a zmietaná vnútornými nepokojmi práve potrebovala. Valentinián vyžadoval od každého obyvateľa disciplínu a jej porušenie tvrdo trestal. Tých, čo nemohli platiť dane, dal jednoducho popraviť. Ľudí (kolónov a otrokov), ktorí opustili svoju udelenú pôdu, posielal pracovať do baní. Zbojníkov a zlodejov dával bez súdu popraviť. Mníchov a pustovníkov zaradil do armády. Všetky prejavy neposlušnosti vnímal ako zradu a porušenie povinnej disciplíny. Často usporadúval vojenské trestné expedície, ktoré pálili dediny a úrodu.^[7]

Nepokoje v Afrike

V rokoch 346-375 vznikla veľmi nepokojná situácia v africkej provincii Africa Tripolitana. Už za cisára Joviána sa rozmohli útoky susedných kmeňov Austoriánov na bohaté mestá a úrodné polia provincie. O zlepšenie situácie sa mal postarať vojenský veliteľ Romanus, ktorý však využil situáciu a zhovievavosť Valentiniána a začal žiadať potravinové dávky od miestnych obyvateľov pre svoje vojsko. Keďže africký občania neboli schopní splniť Romanove požiadavky, ten odmietol bojovať proti Austoriánom. Neštastný obyvatelia sa obrátili aj na samotného cisára, no Romanovi sa podplácaním a intrigami darilo zmanipulovať mienku cisára. Medzitým Austoriáni mohli beztresne plieniť a sužovať Tripoliskú provinciu. Obyvatelia opäť poslali svojich legátov k cisárovi a ten poslal prešetriť veci svojím poverencom Palladiom. Romanus však podplatil aj Palládia a výsledkom bola poprava nevinných obetí. Spravodlivosť priniesol až veliteľ Theodosius, ktorý objavil dôkazy proti Romanovi a ten sa aj s ďalšími spolupáchateľmi nakoniec obesil.

S osobou Romana sa spája a j postava maurského kniežaťa Firma, ktorý sa v rokoch 372-374 vzbúril proti cisárovi. Firmus zabil svojho brata a Romanovho priateľa, za čo si vyslúžil intenzívnu negatívnu kampaň na dvore cisára. Keďže sa Firmus bál o svoj život, východisko našiel v krajnom riešení - vyhlásil sa za augusta a otvorene sa vzbúril proti cisárovi Valentiniánovi. Proti vzbúrencovi mal opäť zasiahnuť veliteľ Theodosius. Ten, nato aby Firma porazil, zameral sa na podrobenie tých kmeňov, o ktoré sa Firmus opieral. V roku 374 mal už Theodosius takú vojenskú silu, že mohol rozvinúť rokovania s maurskými kmeňmi, pričom im sľúbil, že ak sa pridajú na rímsku stranu, dostanú amnestiu. Firma napokon zradil kráľ jedného z kmeňov Igmazen. Mŕtve telo Firma, ktorý v zajatí spáchal samovraždu, sa dostalo do rúk Theodosia.^[8]

Konflikty s barbarskými kmeňmi a vzbura Procopia

Už rok po zvolení za cisára musel Valentinianus čeliť veľkému vpádu Alamanov v Gálií, ktorí sa vzbúrili nakoľko nedostali rovnako hodnotné dary od správcov, na aké boli zvyknutí.V rovnakom čase vypukla proti Valentovi vzbura pod vedením Procopia, bratranca nebohého cisára Juliana. Cisár si musel vybrať, kde zasiahne. Nakoniec sa na naliehanie viacerých galských miest rozhodol pre zásah proti Alamanom. Po niekoľkých neúspešných bitkách a výmenách velitelov sa Valentiniánovi nakoniec v roku 367 podarilo na krátky časť vyhnať Alamanov z Galie.^[9] Mier však netrval dlho, lebo už v lete 367 vtrhli do britských provincií kmene Piktov, Škótov, Sasov, Anglov a Jutov. Alamani okamžite využili odchod veľkej časti rímskych jednotiek na sever a vydrancovali mesto Moguntiacum. Valentinianovi, ktorý v tom čase vážne ochorel, trvalo niekoľko mesiacov, kým zhromaždil dostatok posíl. Na jar 368 prenikol na nepriateľské územie a porazil Alamanov v krvavej bitke pri meste Solicinium na hornom toku rieky Neckar. Nasledujúcich sedem rokov cisár dozeral na obnovu schátralých pohraničných fortifikácií v Porýní. Nezanedbával ani ochranu galského a britského pobrežia pred nájazdom saských pirátov.^[4]

Najväčšiu pozornosť venoval zdokonaleniu obrany panónskych provincií. Pôvodne touto úlohou poveril skúseného vojenského veliteľa Equitia, avšak vďaka protekciii správcu panónskej provincie Maximinusa pripadla táto úloha jeho synovi Marcellianovi.^[10] Marcellianus bol vojenským velitelom provincie Valeria. Pozval kvádskeho kráľa Gabínia na priateľskú hostinu a pri odchode od stola ho nechal zavraždiť. Tento zákerný čin mal však úplne opačný účinok, ako Marcellianus zamýšľal. Kvádi sa rozhodli pomstiť smrť svojho panovníka a na jeseň 374 spoločne so Sarmatmi spustošili susedné rímske provincie.

Na jar 375 Valentinianus opustil Trevír a prišiel na čele silného vojska do Panónie, aby dal barbarom príučku. Sarmati dostali taký strach, že sa mu bez boja podrobili. Kvádi boli rozhodnutí klásť Rimanom odpor, ale hrubo podcenili cisárovo vojenské nadanie. Valentinianus totiž v septembri 375 prekročil Dunaj na mieste dnešnej Budapešti a napadol ich krajinu od juhovýchodu. Kvádi útok z tohto smeru vôbec nečakali a utrpeli veľké straty na životoch i na majetku. Po skončení rímskej trestnej výpravy navštívili kvádski vyslanci cisára vo vojenskom tábore Brigetium (stál na pravom brehu Dunaja oproti ústiu Váhu), aby s ním rokovali o obnovení mieru. Pokojný rozhovor sa však zakrátko zmenil na prudkú hádku a Valentiniana ranila mŕtvica, ktorej na mieste podľahol. Po jeho smrti opustili Rimania všetky oporné body na ľavom brehu Dunaja a nikdy viac ich už neobsadili. Valentinianov brat Valens padol o necelé tri roky neskôr aj s najlepšou časťou svojej armády v boji proti Gótom a Alanom. Obrana rímskej hranice na Dunaji sa potom úplne rozpadla a na územie ríše začali prenikať desiatky barbarských kmeňov.^[4]

Pozri aj

• Zoznam rímskych cisárov

Referencie

1. ↑ Zamarovský (2002), s.245
2. ↑ Babic (2009), s 113
3. ↑ Petráň (2008), s. 302
4. ↑ ^{a b c} Klubert (2013), s.8
5. ↑ Babic (2009), s 114
6. ↑ Petráň (2008), s. 303
7. ↑ Zamarovský (2002), s.245-246
8. ↑ Babic (2010), s.118
9. ↑ Babic (2009), s 115
10. ↑ Segeš (2003), s. 13

Literatúra

• BABIC, Marek. Od antiky k stredoveku: dejiny neskorého rímskeho cisárstva medzi rokmi 284-476. Praha : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2009. (1.) ISBN 978-80-7325-202-1.

• KLUBERT, Tomáš. Veľký vojvodcovia na Slovensku. Bratislava : Perfekt, 2013. (1; zv. 1.) ISBN 978-80-8046-588-9. S. 8.

• Petráň, Zdeněk; Fridrichovský, Jiří (2008) (cs), Encyklopedie římských císařů a císařoven z pohledu jejich mincí, Praha: Libri, str. 302 – 303, ISBN 978-80-7277-267-4 

• SEGEŠ, Vladimír. Kniha kráľov (Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov). Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2003. (2.) ISBN 80-10-00324-7. S. 13.

• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Perfekt, 2002. (3; zv. 9.) ISBN 80-8046-194-5. S. 243 – 244.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Valentinián I.